Na ďalší deň pred obedom sa konalo zasadnutie rádu, aby sa prediskutovalo, čo zo zvyšnými lupičmi v kráľovstve. „Kde je Jeremy?“ opýtal sa Greyhound. Nikto neodpovedal. „Videl ho niekto od včera?“ spýtal sa Leonard. Opäť všetci mlčali. „To nieje dobré.“ Zamyslel sa Greyhound. „Skúsim sa po ňom pozrieť v paláci.“ Navrhol Leonard. „Choď.“ Kývol na neho Greyhound.
Keď sa Leonard vrátil, potvrdil to, čo každý čakal. „Jeremy zmizol, ale našiel som niečo zaujímavé.“ Povedal a podrobne im popísal čierny nápis na stene. „Čierna ruka hovoríš?“ zbledol Greyhound. „To nie je dobré.“ Zastonal. „Ak Jeremyho naozaj uniesla Čierna ruka, musíme ho zachrániť.“ Povedal. „Pošlite po Wialliama, Tiriana a Joannu. Dnes večer sa vypravíme k ich pevnosti.“
Jremy sa prebudil. Nachádzal sa m malej miestnosti bez okien. Chcel skúsiť výjsť von, ale bol pribútaný reťazom. Sadol si a premýšľal o tom, čo sa stalo. Vyšiel na prechádzku. Potom tam bol ten hlas. Odporne škrekľavý. Niečo chcel, stále to opakoval. Ale čo? Dvere sa odrazu otvorili. Stála v nich vysoká postava, celá zahalená dočierna. Za ňou sa krčila menšia, ktorá vystúpila dopredu. „Tak, mladý rytier.“ Ozvala sa, bol to ten škrekľavý hlas. „Už sme zmúdreli? Určite nechceš aby sme ťa tu skántrili hladom, že? Vydaj nám ho, a ja sľubujem, že ťa prepustíme.“ Povedal. „Ale čo!?“ skríkol Jeremy. „Safír Skazy samozrejme!“ okríkla ho postava. „Čože?“ začudoval sa Jeremy. „O takom som v živote nepočul.“ Povedal pravdivo. „Nezahrávaj sa z nami!“ okríkla ho postava. „Dobre viem, že si ho kúpil od lupiča.“ Jeremymu svitlo. Ten safírový amulet. „Ten už nemám.“ Povedal Jeremy. Bola to pravda, dal ho Greyhoundovi, ale určite by ho zabili, keby zistili, že ho nemá. „Ako myslíš.“ Povedal hlas škodoradostne a postavy vyšli z miestnosti. Dvere sa zabuchli a v zámke zaštrngotal kľúč.
Keď Jeremyho opäť navštívili jeho väznitelia, bolo to ešte horšie. „Tak.“ Povedal Škrekľavý hlas. „Mám tu krčah s vodou, každú minútu z neho kúsok vylejem, ak mi dáš amulet hneď, trochu vody sa ti ujde.“ Kruto sa zasmial. Jeremy mlčal. Len tam stál spútaný a mlčal. „Ako chceš“ povedal hlas a vtlial polovicu vody z krčahu len tak na dlážku. Jeremy sa na to díval, mal suché hrdlo a vyschnuté pery, ale nemohol im vydať amulet, určite sa nevolá Safír Skazy len tak pre nič – zanič. „Máš pevnú vôľu, rytier.“ Povedal po chvíli hlas, vylievajúc zbytok vody z nádoby. „Ale mi ťa zlomíme.“ Zasmial sa a odišiel.
Možno to bolo o hodinu, možno po chvíli, ale k Jeremymu prišiel ďalší väzniteľ. „Máš niečo čo je moje!“ zavrčal. Jeremymu sa ten hlas zdal známi, ale nevedel si spomenúť skadiaľ. „Vráť mi to!“ skríkol muž v čiernom. „Nemám ho! Dal som ho niekomu!“ odpovedal Jeremy. „Klameš rytier, ja mám na to čuch.“ Muž zneistel.. „Alebo nie? Hádam si ho nedal niekomu z toho ubohého rádu, alebo áno?“ Jeremy stuhol. Ako vie o ráde, veď jeho existencia sa utajuje. „Áno viem o tom ráde všetko.“ Zasmial sa muž znovu, keď si všimol Jeremyho výraz. „Ale ako...“ pýtal sa Jeremy. „To nie je podstatné!“ skríkol muž. „Povedz mi, kto ho má, inak nikdy viac neuvidíš slnečné svetlo!“ Jeremy mlčal. „Dobre teda! Ako chceš! Vyvraždím hoc aj celý rád, len aby som ho dostal!“ muž sa zasmial a odišiel. Koľko krát ešte asi Jeremy uvidí ako sa pred ním zatárajú cestu na slobodu?
Keď k nemu prišli zase bolo to naposledy. Zvesili ho z reťazí a dniesli do nejakej veľkej miestnosti, ktorá vyzerala ako upravená jaskyňa. Stál tam ten muž v čiernom. „Jeremy Haggins! Pýtam sa ťa naposledy, kto má ten safír?“ Ticho. „Ako myslíš! Zviazať a pripraviť obrad.“ Zavelil a hromada ľudí sa pustila do práce. Ako tam tak Jeremy ležal, snažil si spomenúť odkiaľ toho muža pozná. Tuho premýšľal a odrazu mu svitlo. Ale to nieje možné! Nie! Ak je to naozaj tak, tak potom ten šialenec naozaj získa amulet. Z myšlienok ho vytrhol výkrik.
William zneškodnil stráže a všetci vstúpili do miestnosti. „Jeremy!“ kričal Greyhound. „Greyhound! Pozor je to pasca! Je tu...“ niečo ho však umlčalo uprstred vety. Nemohol sa vôbec hýbať, iba sledovať ako ten šialenec chytil jeho priateľov. „Som rád, že sa zasa stretávame, Greyhound. Alebo by som mal povedať Bras Haggins?“ povedal a kruto sa zasmial. „Sklapni, Varze! Vždy som vedel, že si podlý, ale toto...“ povedal Greyhound. „Daj mi ten amulet Bras! Daj mi ho a pustím tamtého tam.“ Povedal muž ukazujúc na Jeremyho. „Urob to Greyhound!“ pošepol Leonard. Greyhund vytiahol amulet z vrecka a hodl ho Varzemu. Ten zamával rukou a Jeremy bol voľný. „Ale o tebe som nič nepovedal...“ zašapkal Varze. Natiahol ruku, záblest čarveného svetla a Greyhound, stoosemnásty veliteľ Rádu Bielej ruky kráľa, bol mŕtvy. „Greyhound!“ zakričal Jeremy. Varze opäť mávol rukou a dvere sa zatvorili. „Sme tu v pasci!“ povedal pološialene Varze. „Všetci tu budeme, keď ON príde.“ Zasmial sa. Nasadil si amulet a začal so zaklínaním. „Caeravertum mortis, danae rak corte...“ Všetci sa prizerali s hrôzou v očiach. Uprostred jaskyne sa zachvel vzduch a vo vzduchu vznikla štrbina. „Vidíte? Náš pán prichádza.“ Smial sa šialený Varze. Cez štrbinu začali prenikať tiene. „Musíme ho zastaviť!“ kričal Jeremy. Na nič nečakal, vzal Williamovi luk z ruky a behom pár sekúnd, už k Varzemu letelo aspoň päť šípov. A jeden z nich trafil. Varze sa vrhol na zem. Jeremy rýchlo vzal amulet a hodil ho do portálu, ktorý sa zatvoril. „Preklínam ťa, Biely rytier, preklínam!“ zašepkal Varze a zomrel.
Keď boli neskôr v miestnosti, rozprávali sa o Greyhoundovi, ale nie o tom ako zomrel, ale o tom ako žil. Každý hovoril historky s ním. „Ja mám jednu zaujímavú!“ kričal Leonard.“Je o tom, ako sa Greyhound rozhodol, stať sa rytierom.“ Všetci pozorne počúvali. „Viete, Greyhound nebol vždy taký posadnutý spravodlivosťou, vlastne ho nezaujímalo nič okram seba. Seba a svojej rodiny. Mal manželku, Ela sa myslím volala, mal aj syna, ale oboch zabili lupiči pri plienení ich dediny. Bývali v Draynore myslím. No a preto sa im chcel Greyhound pomstiť, a než sa nazdal bol hlavou rádu.“ Ukončil svoju historku vtipne. Všetci sa smiali. Všetci okrem Jeremyho.