RSko.cz - Centrum Cz/Sk komunity

V krajine Arias
čo daleko je za morom,
sú vraj chrámy dávnych čias.

No tú zem nik
nevidel už veky,
vraví sa že iba krik
je v nej a samé škreky.

Vládcovia ju
peklom zvali,
aj keď ju nepoznali.
Plaviť sa tam, zakázali.

No na Arii
sa chlapec narodil,
čo určený bol
aby poznanie Ariasu obrodil.

Keď sa chlapec zmenil v muža,
zatúžil po ďiaľkach veľkých,
vypravil sa on už aj.

Dlho sa plavil,
aj vrátiť sa chcel
ale sa stratil.

Večne blúdil morom
šírim čo nemá kraja
až dorazil do kraja
čo trýznený bol morom.

Už z prístavu videl, že tam
by zle pochodil a otočil sa
späť na more, sužoval ho strach.

Po chvíli večnej dorazil do
zemi, čo zlatom bola obsypaná,
hneď zastavil tam, už aj zistil,
že zlatom bola prekliata.

Aj zemina zlatá
bola, a nič nerodilo
sa z nej, a hneď vyplával
na oceán šíri, čo nekonečný zdal sa.

Po rokoch čo vyplával
uvidel kraj slušný, pristavil
tam a zbadal,
štyri chrámy večné.

To iste chrámy večnosti
sú, čo stoja tu už celé
veky!

Zastavil tam a rozbehol
sa aby obzrel si ich zblízka.

Vysoké veže, zlaté,
sťa do nebies sa
ťahali, dveré ťažké drevené,
ozdobami skrášlené.

Vtom zjavil sa zjasna
mních v červenom hábite,
pozdravil, usmial sa a ponúkol
vodu a pitie.

Vďačne prijal pútnik
večný, a v Ariase usadil sa.
Dlho skúmal chrámy večné
a od mnícha učil sa.

No po rokuch zachcelo sa
mu vrátiť sa do domoviny,
no mních mu povedal,
nech nevyzradí
kde Arias nachádza sa.

A tak späť domov
vypravil sa,
jak čarom vlny priamočiaro
unášali ho.

Keď dorazil do Rhûtu
radoval sa, konečne
domovina!

No zabudol na sľub
a o Ariase hovoril,
ľudia iní vypravili sa
a na mori zablúdili.

Od vtedy žil jak
prekliaty jesť mu
nechutilo ani piť.

A chudoba na neho
vrhlasa a o majetok
obrala ho.

Tak skončil objaviteľ
Ariasu, dávnej zeme
porušil svoj sľub.

Pro neznámou

Půvabná a chytrá,
chápavá a smutná.
Ach! Proč jen má Paní,
proč jen jste mrtvá?

Modrá a rudá,
černá a bílá
Ne na duchu chudá,
má kouzelná víla.

Navždy však stracená,
v černém si lese.
Jenom tvá ozvěna
temnotou se nese.
Pro neznámou

Brka a pera,
slova a hlásky.
Nedokážu vyjádřit,
cenu té lásky.

Svícen, co září,
jasní temnotu mou,
strácí svou září,
mám jen samotu svou.

Vždy půvabná a chytrá
byla, chápavá a smutná.
Ach! Proč jen má Paní?!
Proč jen ste mrtvá?!